Máme takmer koniec januára a áno, aj ja mám predsavzatia... Od tých menších, že konečne schudnem, že pocestujem - čisto sebecky len ja a moja sestra, až po najväčšiu výzvu tohto roka, a to, že sa, konečne, po 12!!! rokoch vrátim opäť do práce... Presnejšie, nájdem si prácu...
A že to nebude jednoduché, vám asi ani nemusím hovoriť... Žijem v regióne, kde každý 4. človek v produktívnom veku sedí doma... A ja som si podľa niektorých: "Dopriala ten luxus, že som zostala doma 12 rokov..." Nepredstaviteľné... Ale verte, nebol to luxus, bola to nevyhnutnosť...
To, že sa moje sny o astronomickej právnickej kariére s predčasným príchodom našich synov rozplynuli, som vám už písala... Vlastne po ich narodení a po hrozivých prognózach lekárov o tom, že Filipko nebude nikdy chodiť, že bude asi slepý, že nepočuje a pod... bol návrat do práce to posledné, na čo som myslela... No s jeho pokrokmi som postupne nad návratom začala uvažovať - veď keď nastúpi do škôlky...
Čo vám poviem... Hoci sa všade verejne hovorí o integrácii, nájsť zariadenie, ktoré by prijalo aj iné dieťatko bola riadna fuška... Aj to len na štyri hodiny... Neskôr, keď sa k viditeľnému znevýhodneniu pridala aj porucha autistického spektra a s tým spojené aj určité diétetické opatrenia (nutnosť bezlepkovej a bezmliečnej stravy) mu pobyt v škôlke ešte skrátili...
Filip má 6 rokov... Čo teraz, na školu nezrelý, čo s ním? Tak ďalší rok v škôlke, znovu len maximálne do 11-tej... O rok neskôr riešime znovu, kam s ním... Ďalší rok v škôlke? Prípravka? Rozhodli sme sa pre prípravný ročník... Pre Filipka je to neskutočná psychická záťaž, často som s ním v škole počas celého vyučovania ako jeho asistentka, neskôr mu pobyt v škole zredukovali pre "neprispôsobivost" na dve hodiny denne... Niekedy je v škole sám, niekedy som s ním počas tých dvoch hodín aj ja...
Nasledujúci školský rok nastupuje do špeciálnej školy a po náročnom prvom polroku sa konečne adaptoval... a ja si hľadám prácu ... na prokuratúre... prešla som tromi kolami pohovoru a nakoniec ma nevzali... Aj som si poplakala... No o pár týždňov zistím, že som tehotná... A viem, že to tak malo byť...
Filipkovi sa v škole páči, zvykol si, má tam kamarátov, úžasnú, chápavú pani učiteľku, skvelú asistentku i vychovávateľku - a áno, Filip, ten problematický Filip, ktorého nikto nikde nechcel, chodí aj do družiny...
Samko mal nedávno dva roky... A ja mám pred sebou 365 dní na to, aby som si splnila veľký sen - sen o novej práci... Ďržte mi, prosím, palce...
P.S.: Mám za sebou pár prebdených nocí a pár poslaných motivačných listov... zatiaľ bez odozvy...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára