...vraj ma naučila prvé slovo... ešte i teraz cítim na jazyku chuť karameliek a čokoládových bonbónov, ktoré na nás čakali u nej, na konferenčnom stolíku... ešte i dnes ju vidím, ako s nami šantí na ihrisku...
Kedysi krásna, vzdelaná, úspešná žena... teraz len väzeň vlastného tela... Avšak s jasnou mysľou a obrovským srdcom, do ktorého sme sa zmestili s našimi pseudo i ozajstnými vzťahmi, rozrastajúcimi sa rodinami, s radosťami, plánmi, či starosťami... Vzdialená desiatky kilometrov, no v myšlienkach a modlitbách stále s nami...
A zrazu jej niet... žili sme vedľa anjela...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára