pondelok 30. januára 2017

Ako mi Sami zrkadlo nastavil...

Určite ste, mnohí, podobnú situáciu zažili... denne zabezpečujem rozvoz detí do školy, zo školy, na krúžky, za zábavou... Proste, mamataxi... Aj pred pár dňami som viezla Filipka do školy, keď mi na križovatke nedal prednosť vodič v oproti idúcom aute... Zrovna nasnežilo, na ceste sa šmýkalo, mala som čo robiť, aby som zabrzdila... Nahnevane som si uľavila: "To je debiiiiil"...

Dnes som šla opäť do školy a pred prechodom som musela opäť prudko zabrzdiť, lebo na poslednú chvíľu sa popred auto rozbehol malý školáčik... "Áno, maminka, to bou debiu, áno?" ozve sa Sami zo zadného sedadla... Malý, dvojročný chlapček... Okamžite vyhodnotil situáciu a automaticky prebral môj vzorec správania... A ja som si, viac ako inokedy, uvedomila tú obrovskú zodpovednosť za to, čo poviem, ako sa pozriem, či čo urobím... Zodpovednosť, ktorá mi bola zverená ich príchodom...


foto: Simonka Rekšáková





nedeľa 22. januára 2017

Quo vadis, mama po materskej dovolenke...


Máme takmer koniec januára a áno, aj ja mám predsavzatia... Od tých menších, že konečne schudnem, že pocestujem - čisto sebecky len ja a moja sestra, až po najväčšiu výzvu tohto roka, a to, že sa, konečne, po 12!!! rokoch vrátim opäť do práce... Presnejšie, nájdem si prácu...

A že to nebude jednoduché, vám asi ani nemusím hovoriť... Žijem v regióne, kde každý 4. človek v produktívnom veku sedí doma... A ja som si podľa niektorých: "Dopriala ten luxus, že som zostala doma 12 rokov..." Nepredstaviteľné... Ale verte, nebol to luxus, bola to nevyhnutnosť...

To, že sa moje sny o astronomickej právnickej kariére s predčasným príchodom našich synov rozplynuli, som vám už písala... Vlastne po ich narodení a po hrozivých prognózach lekárov o tom, že Filipko nebude nikdy chodiť, že bude asi slepý, že nepočuje a pod... bol návrat do práce to posledné, na čo som myslela... No s jeho pokrokmi som postupne nad návratom začala uvažovať - veď keď nastúpi do škôlky... 

Čo vám poviem... Hoci sa všade verejne hovorí o integrácii, nájsť zariadenie, ktoré by prijalo aj iné dieťatko bola riadna fuška... Aj to len na štyri hodiny... Neskôr, keď sa k viditeľnému znevýhodneniu pridala aj porucha autistického spektra a s tým spojené aj určité diétetické opatrenia (nutnosť bezlepkovej a bezmliečnej stravy) mu pobyt v škôlke ešte skrátili...

Filip má 6 rokov... Čo teraz, na školu nezrelý, čo s ním? Tak ďalší rok v škôlke, znovu len maximálne do 11-tej... O rok neskôr riešime znovu, kam s ním... Ďalší rok v škôlke? Prípravka? Rozhodli sme sa pre prípravný ročník... Pre Filipka je to neskutočná psychická záťaž, často som s ním v škole počas celého vyučovania ako jeho asistentka, neskôr mu pobyt v škole zredukovali pre "neprispôsobivost" na dve hodiny denne... Niekedy je v škole sám, niekedy som s ním počas tých dvoch hodín aj ja...

Nasledujúci školský rok nastupuje do špeciálnej školy a po náročnom prvom polroku sa konečne adaptoval... a ja si hľadám prácu ... na prokuratúre... prešla som tromi kolami pohovoru a nakoniec ma nevzali... Aj som si poplakala... No o pár týždňov zistím, že som tehotná... A viem, že to tak malo byť...

Filipkovi sa v škole páči, zvykol si, má tam kamarátov, úžasnú, chápavú pani učiteľku, skvelú asistentku i vychovávateľku - a áno, Filip, ten problematický Filip, ktorého nikto nikde nechcel, chodí aj do družiny...

Samko mal nedávno dva roky... A ja mám pred sebou 365 dní na to, aby som si splnila veľký sen - sen o novej práci... Ďržte mi, prosím, palce...



P.S.: Mám za sebou pár prebdených nocí a pár poslaných motivačných listov... zatiaľ bez odozvy...




utorok 17. januára 2017

Veľkáči majú 11, alebo predčasný pôrod a čo bolo po ňom...

Moji milovaní chlapci,

17.1.2006
je to už jedenásť rokov, no akoby to bolo len včera... Rutinná tehotenská kontrola, zdesený výraz v očiach môjho lekára a niečo o rozbehnutom pôrode... Pamätám sa, že som sa zasmiala a povedala niečo v zmysle, že: "To by som snáď cítila, pán doktor." Nie je to predsa možné, som len v 29tt., cítim sa fajn, nič ma predsa nebolí...Pozrel na mňa veľmi vážne s tým, že pôrod je rozbehnutý a už sa nedá nič robiť... Možno vydržíte do zajtra, kým prídu inkubátory... Slová o tom, že medicína už pokročila, že detičky narodené v tomto týždni majú 70% šancu na prežitie, som vnímala už len akoby z veľkej diaľky...

18.1.2006
A tak ste sa narodili...Ani mi vás neukázali, hneď vás obkolesil tím lekárov a previezli vás do Banskej Bystrice... Mne ostala len prázdna náruč a obrovský strach...

O dva týždne vás prvýkrát vidím... Hladím sklá inkubátorov a pri pohľade na vaše krehké telíčka bojujúce o každý jeden nádych hľadám v sebe tie správne pocity...Neuveriteľná zmes lásky, obáv a nezodpovedaných otázok...

A tieto pocity šli s nami aj nasledujúce dni...






... mesiace i roky...















A dnes? Dnes máte 11 rokov... A ja si prajem len to, aby ste boli zdraví...Aby sme vám s ockom dokázali zabezpečiť zázemie plné prijatia a lásky... Aby ste boli šťastní... Zároveň dnes, viac ako inokedy, myslím na všetkých tých, ktorí pri vás stáli ako vaši anjeli strážni - tímy lekárov a zdravotníkov z Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, rehabilitačných pracovníkov, učiteľov, vychovávateľov, príbuzných, známych i neznámych, ktorí na vás pamätali vo svojich modlitbách a vďaka ktorým sú z vás dvaja výnimoční, skvelí chalani, úspešní v škole, športe i umení...












S láskou


mama