Milujem tento sviatok... keď v sliepňajúcom svetle sviec voňajú chryzantémy... a spomienky...
Tento rok je z našej rodiny o anjela viac... A tak som sa s chlapcami, cestou na cintorín, rozprávala...
"Mami, a prečo ideme na cintorín?" "A prečo teta Oľga odišla k Ježiškovi?" "Prečo si ju zavolal?"... sypal Sami (takmer 3 roky) zvedavé otázky. Snažila som sa mu vysvetliť, že odchod do večnosti bol pre ňu radostným prechodom niekde, kde nie je viac bolesti ani smútku...
Filip (11) nás celou cestou počúval a po chvíli povedal: "Keď tam ja prídem, budem mať zdravé nohy..." "Určite, Filipko", odpovedám...
Filip zastal, uprel na mňa veľké modré oči a opýtal sa: "A kedy to už bude?"... Stislo mi hrdlo a rozplakala som sa... Nikdy by ma nenapadlo, že vníma svoj handikep... A že ho to tak trápi... Pohladila som ho po vlasoch a v duchu som si predsavzala, že kým si zahrá nebeskú naháňačku, prežije s nami život plný pochopenia a lásky...
Tento komentár bol odstránený správcom blogu.
OdpovedaťOdstrániť